Vo štvrtok 12. júna sa v Európskom parlamente konala konferencia INNOVAWORKING, ktorá priniesla do Bruselu odborníkov, akademikov aj odborárov z celej Európy, aby spoločne diskutovali o zásadnej otázke – ako ďalej s organizáciou pracovného času. Konferencie sa zúčastnil aj zástupca KOZ SR Ján Košč, autor knihy o skracovaní pracovného času. Reč nebola len o štyroch dňoch v týždni, či o pár hodinách menej. V skutočnosti išlo o niečo oveľa dôležitejšie – o to, ako zmeniť nastavenie spoločnosti, ktorá už dávno prerástla rámec priemyselného 19. storočia, no mentálne v ňom uviazla.
Vyššia spokojnosť
Konferenciu otvoril europoslanec Anthony Smith (The Left) a už jeho úvod naznačil, že dnešné pracovné podmienky nezodpovedajú realite digitálnej ekonomiky, ani očakávaniam zamestnancov. Hlavné zistenia predstavila prof. Ana Belén Muñoz Ruiz z Univerzity Carlos III v Madride. Upozornila, že aj keď sa vo verejnej debate často spochybňuje skracovanie pracovného času ako ekonomicky „neefektívne“, v skutočnosti ide o otázku organizácie, nie výkonnosti. Výskumy z viacerých krajín dokazujú, že tam kde sa pracovný čas skutočne skracoval – najmä na základe kolektívnych dohôd – tam sa zvýšila nielen spokojnosť zamestnancov, ale aj produktivita.
Analógová práca v digitálnej dobe?
Nasledovali vstupy o vplyve technológií, automatizácie a digitalizácie na to, ako dnes vnímame prácu. Profesor Jesús R. Mercader spolu s výskumníčkou ETUI Agnieszkou Piasnou vysvetlili, že dnešný pracovný čas už nemožno merať len v hodinách. Práca je čoraz viac rozptýlená, často neviditeľná, no psychicky náročná. Výsledkom je, že zamestnanci „pracujú aj keď nepracujú“, a hranica medzi pracovným a súkromným sa rozmazáva. Aj preto narastá potreba práva na odpojenie.
Aká je situácia v Európe?
V popoludňajšom bloku vystúpili autori prípadových štúdií z Francúzska, Fínska, Holandska, Španielska, Maďarska a Írska. Práve tieto krajiny boli predmetom výskumu v rámci projektu INNOVAWORKING. Výsledky ukázali veľké rozdiely. Kým Francúzsko má silnú tradíciu v regulácii pracovného času – vrátane práva na odpojenie a 35-hodinového týždňa – Maďarsko je na opačnom konci spektra, s minimálnou ochranou a formálnym, no v realite nefunkčným sociálnym dialógom. Fínsko a Holandsko stavili skôr na flexibilitu ako na skrátenie, no aj tam sa ukazuje, že bez jasných pravidiel je flexibilita častokrát synonymom pre dostupnosť 24/7.
Zaujímavé boli aj poznatky z praxe – napríklad v Španielsku niektoré firmy (ako Software Sol či Ephimera) zaviedli skrátený pracovný čas bez zníženia mzdy. A funguje to. Pracovníci sú oddýchnutejší, menej vyhorení a zároveň produktívnejší. No nie všade je situácia taká priaznivá. V službách či zdravotníctve je skracovanie časovo aj organizačne náročnejšie, čo však neznamená, že je nemožné – len si vyžaduje lepšie plánovanie a viac investícií zo strany štátu.
Skracovať, či neskracovať?
Z pohľadu odborov je však zásadné iné – že skracovanie pracovného času nie je len o číslach, ale o rovnováhe. Právo na dôstojné pracovné podmienky, na dôstojný život, na voľný čas, na regeneráciu a starostlivosť o seba či blízkych, nemôže byť luxusom pre vyvolených. O to viac v čase, keď technológie zvládajú čoraz viac práce za nás. Ak máme čeliť transformácii ekonomiky – či už digitálnej alebo zelenej – potrebujeme nielen nové zručnosti, ale aj nový rytmus života. A ten nezačína dlhším pracovným dňom.
V diskusii s auditóriom sa ukázali aj limity zavádzania skracovania pracovného času, ktoré sa dajú popísať v dvoch rovinách. Prvým je politicko-mediálna rovina – verejný diskurz je do veľkej miery ovládaný zamestnávateľskými zväzmi a konzervatívnymi think-tankmi, ktoré sa bránia akýmkoľvek zmenám a často šíria nepodložené tvrdenia o tom, ako by skrátenie pracovného času poškodilo zamestnancov, ohrozilo hospodárstvo a znížilo konkurencieschopnosť. Druhým limitom je samotná slabá vyjednávacia pozícia zamestnancov – v mnohých krajinách (vrátane Slovenska) je nízka odborová organizovanosť a len malý podiel pracovníkov je krytý kolektívnymi zmluvami. Práve tieto dohody pritom boli v minulosti hlavným nástrojom pri zavádzaní skráteného pracovného času. Bez silných odborov a funkčného sociálneho dialógu zostáva väčšina iniciatív len na úrovni pilotných projektov alebo elitných segmentov trhu práce.
Ako ďalej?
Pracovný čas bol vždy politická otázka. Od čias, keď robotníci bojovali za osem hodín, až po dnešné experimenty so štvordňovým týždňom (reálnym skrátením pracovného času, nie stlačením do 4 dní). Seminár v Bruseli ukázal, že skracovanie nie je výstrelkom ani nostalgiou, ale strategickou odpoveďou na technologické zmeny, demografický vývoj a rastúcu nerovnosť.
Skracovanie pracovného času nie je možnosť. Je to nevyhnutnosť. V čase klimatickej krízy, masívnej automatizácie a starnutia populácie je absurdné chcieť, aby ľudia pracovali viac. Potrebujeme, aby pracovali múdrejšie, zdravšie a dôstojnejšie. A najmä – aby mali čas aj na to, čo nie je práca. Pretože len spoločnosť, ktorá si váži voľný čas, je naozaj slobodná.