power by webindex.sk
Vlajka
Konfederácia odborových zväzov Slovenskej republiky

Informačný spravodajca KOZ SR

Kancelária KOZ SR
Odborárske námestie 3
815 70 Bratislava
Slovenská republika
Tel.: +421 2 502 39 103
Fax: +421 2 554 23 303

[- Zväčšiť mapu -]

 počet prístupov: 984325

Konfederácia čakateľov do politikyu
(Pravda, 19.7.2010, P. Javúrek)

Fungujú na Slovensku odbory? Pri odpovedi na túto otázku, možno ešte viac ako pri iných, záleží na tom, v akej pozícii sa nachádza odpovedajúci.
Počas štyroch rokov vlády Smeru sa zástupcovia exekutívy, odborov a zamestnávateľov stretli 117-krát, pričom dohromady prerokovali 333 materiálov. Neprekvapí, že vrcholní odborárski funkcionári a vládni "sociálni demokrati" si vzájomne pochvaľovali, ako dobre im ide spoločný sociálny dialóg. Zamestnávatelia síce trochu frflali, ale napokon vždy skonštatovali, že to mohlo byť aj horšie...
Medzitým udrela kríza, ktorá obrala desaťtisíce ľudí o zdroj obživy. Rast miezd sa vo väčšine sektorov hospodárstva zastavil. Reálne sociálne podmienky ľudí, ktorí bez vlastného zavinenia prišli o prácu, sa nezlepšili ani o piaď (na predĺženie doby poberania dávok si v parlamente spomenuli, až keď sa začali blížiť voľby). Zatiaľ čo si odborárski bosovia – údajne zastupujúci drvivú väčšinu zamestnancov v tomto štáte – hrkútali s vládou o "veľkých" veciach, v krajine sa dialo kopec vecí "malých". Hovorí sa o používaní fyzických trestov v ázijských manufaktúrach, médiami preblesknú správy o tom, ako bol niekto vyhodený z práce, pretože sa rozprával na pracovisku. Šikanovaním na pracoviskách a rôznymi formami "mobbingu" sa, ak vôbec niekto, zaoberajú skôr lifestylové prílohy než hlavné stránky novín a magazínov.

Slovenské odborové zväzy za dvadsať rokov od zrušenia "revolučného odborového hnutia" nedokázali zvýšiť svoju legitimitu a váhu inak, než prilepením sa na vrcholnú politiku. Prvým šéfom Konfederácie odborových zväzov od roku 1990 bol Roman Kováč: nasledovalo jeho angažmán v tričku HZDS. Po ňom prišiel Alojz Engliš (1993): ďalší neskorší poslanec za Mečiarovu stranu. Nasledoval Ivan Saktor (1996): dnešný "sociálnodemokratický" primátor Banskej Bystrice. Koho zastupovali v skutočnosti? Len Miroslav Gazdík (2006) zostáva – zatiaľ.

Dokiaľ bude vrcholná odborárska kariéra akurát vstupenkou do straníckej politiky, dovtedy budú odbory skorumpované mocou presne tak, ako ich predchodcovia za minulého režimu. Ich dejiny budú pripomínať striedanie mánie a depresie: raz preto, lebo budú na Úrade vlády varení-pečení, inokedy preto, lebo s nimi exekutíva vybehne ako so školákmi. Dejiny odborárskych verchušiek si však netreba mýliť s "osobnými dejinami" 1,3 milióna zamestnancov u nás. Tí majú často celkom iné starosti, ako inovovať si domy či vozový park.


Reakcia na článok Konfederácia čakateľov do politiky (Pravda, 19.7.2010)


Ak redaktor Javúrek nadpísal svoj názor uverejnený v denníku Pravda titulkom Konfederácia čakateľov do politiky, potom by v zhode s jeho štýlom mohla táto reakcia naň niesť titulok Redaktor Rozumbrada z rýchlika. Z rýchlika preto, že zrejme o odborovej činnosti, o fungovaní Konfederácie odborových zväzov SR, o dennodenných stretoch a nosení kože na trh v záujme obhajoby práv zamestnancov vie len z tohto dopravného prostriedku, ktorý sa v jeho prípade zrejme pohyboval neuveriteľne rýchlo. Teda okolo témy, ktorá by si vyžadovala problematiky aspoň čiastočne znalého redaktora. Vediac sa vžiť do kože autora v uhorkovej sezóne (pardon, veď je tu kreovanie novej vlády a jej programového vyhlásenia ako aj udomácňovania sa poslaneckých novicov v parlamente, či nových osadenstiev na ministerstvách, napokon aj komáre, ropná škvrna v Mexickom zálive, či popradský lev v KHL...), ktorú sprevádzajú smrtonosné slnečné papršleky zväčša na temeno hlavy, chápem, že vytvoril to, čo vytvoril. Smutné však je, že sa zameral len na politické pokračovanie niektorých bývalých predstaviteľov Konfederácie, teda, že sa zameral na veci malé a tie veľké a podstatné, čo robia odbory pre zamestnancov, „malých“ ľudí, „prehliadol“. Pre tých ľudí, ktorým niektorí zamestnávatelia nedokážu vybaviť náplň pracovného času, primerané pracovné podmienky, nehovoriac o mzde, ktorá v mnohých prípadoch znamená almužnu , aj to vyplatenú po mesiacoch... Možno keby pán redaktor zašiel do niektorého z podnikov a priamo na mieste zistil, čo je to konkrétna odborová práca – pri vyjednávaní pracovných podmienok a miezd v rámci kolektívnych zmlúv , pri poskytovaní právnej a ďalšej odbornej pomoci členom – nemohol by s takým cynizmom písať, že „odborárski bossovia si hrkútajú s vládou“, že šikanovaním na pracoviskách sa zaoberajú skôr lifestylové prílohy, než hlavné stránky novín“ alebo že „ich dejiny budú pripomínať striedanie mánie a depresie“, pretože raz sú na úrade vlády „varení-pečení“ alebo s nimi exekutíva „vybehne ako so školákmi“...
Mohli by sme argumentovať tak ako v úvode svojho článku pán Javúrek číslami a štatistikou, vymenovaním všetkého, čo sa v odborovej činnosti v záujme zamestnancov udialo za dvadsať rokov od etablovania novej demokratickej spoločnosti aj nových odborov. Mohli by sme uviesť iks príkladov, v ktorých odbory zachránili ľudskú dôstojnosť a existenciu rodín zamestnancov, z ktorých by niektorí tiežpodnikatelia najradšej zodrali kožu. Mohli by sme tiež „sprístupniť“ rokovania odborových predstaviteľov so sociálnymi partnermi, aj z Úradu vlády, z ktorých by, ak by však o to stál, zreteľne pochopil, že nešlo a nejde o priateľské potľapkávanie, ale tvrdý, hoci aj kompromisný, boj. Mohli by sme argumentovať aj výškou minimálnej mzdy, z ktorej by sme radi videli pána redaktora vyžiť , či vyjednávaním kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa, z výsledkov ktorých majú osoh nielen členovia odborov... Mohli by sme do konca načrieť aj do iných súdkov , z ktorých by sa „vyliali“ vskutku zaujímavé prepletence určitých ekonomických skupín, politikov a niektorých médií.
To však nie je cieľom tejto reakcie. Totiž redaktorovi, poznajúcemu tému odborov z rýchlika, ktorý zúžil dennodenný stret odborárov za práva zamestnancov na informáciu o vstupe niektorých bývalých vrcholných predstaviteľov odborov do politiky, nemožno ponúknuť niečo, čomu nerozumie a čo nepozná. Hádam, keby mu nadriadený zakázal ísť na potrebu a keby mu na výplatnej páske „zasvietila“ minimálna mzda, možno vtedy by bol ochotný zoznámiť sa s problematikou miesta a pôsobenia odborov. Nie z rýchlika. Skôr z vlaku uháňajúceho omnoho nižšou rýchlosťou a s pravidelnými zastávkami, aby si mohol tému odborov pozrieť zblízka a oboznámiť sa s ňou dôkladnejšie.

V Bratislave, 20.7.2010

Mgr. Otto EWIAK
poradca pre tlač a informácie-hovorca KOZ SR

odoslané do redakcie Pravda 20.7.2010

Copyright © 2009 Datex, s.r.o.