Príbeh „o nás bez nás“ pokračuje a prináša prvé trpké ovocie

Vláda dnes schválila zmeny v Zákonníku práce. Bez toho, aby o nich vôbec komunikovala, diskutovala, spýtala sa na názor zamestnancov, ktorých sa tieto zmeny bytostne dotýkajú. Keby tak učinila, možno by na svetlo sveta takéto niečo ani nevyšlo. Stále neviem, či ignorácia sociálnych partnerov vychádza len z neznalosti dôležitosti sociálneho partnerstva a udržania sociálneho zmieru, alebo je to už zámerné obchádzanie sociálneho dialógu. No a ako znie jedna z aktuálnych noviniek?

„Ak z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu celkom alebo z časti a poskytuje zamestnancovi náhradu mzdy podľa odseku 8 (asi sa myslí ods. 7) alebo § 142, zamestnávateľ môže zamestnancovi nariadiť odpracovanie času, za ktorý zamestnancovi patrila náhrada mzdy.“

Keďže so zástupcami zamestnancov nikto nekomunikoval, aj táto úprava generuje množstvo otázok. Takže čo to môže priniesť? Vláda už pred pár dňami avizovala opatrenie, že vo vyššie uvedenom prípade 80% priemerného zárobku refinancuje príspevkom zo strany štátu (i toto opatrenie prináša mnoho nejasností, ale to je iný príbeh). Na jednej strane dostane zamestnávateľ za zamestnanca náhradu mzdy 80% od štátu a na strane druhej má mať ešte možnosť nariadiť mu odpracovať až 400 hodín? Samozrejme, bez diskusie a súhlasu zamestnanca a odborov. Ak mu nariadi takúto prácu, bude musieť vrátiť príspevok poskytnutý zo strany štátu zodpovedajúci tým nariadeným hodinám, resp. 80% za hodinu?  Ak nariadi zamestnávateľ neskôr prácu v rozsahu do 400 hodín a zamestnanec ju reálne vykoná, zaplatí potom zamestnávateľ iba ten rozdiel medzi 100 % mzdy a poskytnutou náhradou mzdy 80%, čiže 20%? Reálna pomoc zamestnancom sa znižuje.

400 hodín zodpovedá asi 2,5 mesiacom práce, ktoré si reálne zamestnanec v budúcnosti bude musieť odpracovať s doplatením zvyšných 20%, takže pomoc od štátu začína asi až po uplynutí 2,5 mesiaca. Pokiaľ zamestnávateľ nebude musieť vrátiť štátu príspevok zodpovedajúci týmto 400 hodinám, tak to pre neho znamená ekonomickú výhodu, príde iba o tých 20%, ktoré zamestnancom doplatí. A ďalšiu stratu bude mať od uplynutia 2,5 mesiaca aj to vo výške 20%, ktoré bude musieť zamestnancovi zaplatiť; zvyšných 80% mu stále bude prispievať štát. Tak isto chýba jednoznačné definovanie, na koho sa bude aplikovať v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu náhrada mzdy pri prekážkach v práci podľa ods. 7 a na koho presne podľa §142. Už aj z hľadiska postavenia odborov a právnej istoty zamestnanca.

Odpracovanie možno nariadiť najviac v rozsahu 400 hodín v kalendárnom roku a odpracovanie je možné najneskôr do 12 mesiacov odo dňa, keď prekážka v práci nastala. V priemere je to teda 33,33 hodiny za mesiac. Ak si k tomu prirátame mesačný fond pracovnej doby, tak to môže byť denne nárast aj o 1,5 až 2 hodiny. Takže miesto 8 hodinového pracovného času tu budeme mať pracovný čas 10 hodinový. Minimálne z hľadiska bezpečnosti a ochrany zdravia a psychohygieny to nie je celkom v poriadku. Ako budú dodržané ustanovenia Zákonníka práce o nepretržitom dennom odpočinku medzi zmenami. Bude zmenené aj toto ustanovenie? A čo nariadenie nadčasov, pracovná pohotovosť a pod.? Keď dôjde ku vzájomnej kumulácii hodín pracovného času a nariadených hodín a nadčasov a pracovnej pohotovosti, tak zamestnanec môže v práci rovno prespávať! Už teraz sme lídrami v EÚ v nadčasovej práci,  nočnej práci, v práci počas neštandardných časov. Týmto predbehneme aj samých seba! A navyše, „tento čas sa nezapočítava do priemerného týždenného pracovného času podľa § 85;“ Čiže na účely pracovného času sa týchto nariadených 400 hodín nebude brať do úvahy, akoby zamestnanec v práci ani nebol.

Toto sú naozaj tie opatrenia, ktoré majú pomôcť zamestnancom a zamestnávateľom? Obmedzovaním  práv pracujúcich a odborov? Toto sú tie nástroje na riešenie krízy? Začínam mať obavy, že vláda tápe a miesto efektívnych, rýchlych a administratívne nenáročných opatrení zbytočne škrabe to, čo vôbec nesvrbí a hasí to, čo vôbec nehorí.

Monika Uhlerová, viceprezidentka KOZ SR